Niekedy sa s niekým stretneme a to stretnutie v nás rozjasní to najkrajšie, kým sme. Cítime sa motivovaní, inšpirovaní a posilnení. Chceme konať a naplniť svoj zámer.
S inými ľuďmi je to naopak. Ľahko vyhľadajú miesta našich zranení. A potom udrú.
Dôvod? Vlastná neistota.
Účel? Pozornosť a ťahanie energie.
Spočiatku sme možno zaskočení. Čo sa to…?
Bolo by ľahké rozdeliť ľudí na dobrých a zlých. A tak trochu aj nebezpečné. To už sme si v histórií ľudstva zažili toľkokrát!
Nemyslím si, že je to o tom.
Je to o úcte k našim vlastným zraneniam, k našim vlastnými čiernym dieram.
Pokiaľ k ním nemáme prístup, hráme rôzne hry.
Najčastejšie: „Ale ja som v pohode. Mňa sa to netýka. To dám.“
Naša vlastná deštrukcia je tiež závislosť a nemá zmysel ju podceňovať.
Čierne diery sú špecifické tým, že nemajú dno.
Stoja veľa energie, drámy a na konci dňa sa toho v našom živote zase až tak moc nezmení.
Nikam sa neposunieme.
Možno budeme len trošku unavení.
V našom vesmíre je mnoho hviezd, ktoré si zaslúžia rozžiariť! ⭐
Vyberme sa radšej k nim. 😊