O malých aj veľkých držkách

Od mala som bola programovaná, že mám byť milá a zlatá a tak trochu všetkým k ruke. To je to, čo sa od žien v našej spoločnosti očakáva. Poviem vám, nežije sa mi s takto nastaveným očakávaním ľahko.

Obzvlášť, keď mám už od mala jasný názor a nebojím sa ho prezentovať. Nie vždy to šlo ruka v ruke s tým, že by som pôsobila milo. Niekedy naopak agresívne a dominantne. Kvality, ktoré sú OK pre chlapcov. Nie toľko pre dievčatá.

Viem, že je veľakrát nepohodlné počuť, ako sa veci majú, pretože sa to nie vždy hodí do zatuchnutého teplúčka. Prináša to vietor zmeny a to sa nie každému páči.

Ako ženy sa od mala učíme, že sa máme tváriť pekne a milo, aj keď nás vo vnútri už dávno požiera hniloba viny a hanby. Toxická pozitivita, 2D obraz vhodný na instagram, nie už toľko do reálneho života.

Tento text venujem mojej mame, pretože si užila svoje s výchovou takej držky, akou som ja. A áno, je to moja mama, ktorej do veľkej miery vďačím za to, že idem za tým, čo milujem a zostávam v sebe pravdivá. Ďakujem Tebe, aj vesmíru, že som sa narodila práve Tebe! <3

Veľmi, veľmi by som si priala, aby sme z dievčat vychovávali dospelé ženy s jasným názorom a nie vyrastené poslušné dievčatká, ktoré majú hrôzu z toho, že by sa mali prejaviť a povedať, čo v sebe naozaj nosia. Fakt verím tomu, že to je to, čo prinesie tomuto svetu zmenu. Ženy s vyhraneným názorom, odhodlaním a ochotou riskovať a prejaviť sa aj mimo zabehnutý štandard „pekná, dobrá, poslušná a milá“.

Všetkým maminám aj dcéram prajem krásny sviatok! A viac ženských držiek do ďalších generácií, prosííím!