O motívoch našich prianí

Hovorí sa (presnejšie spisovateľ Hjalmar Soderberg hovorí 😉), že túžime byť milovaní.

👉 Keď sa nám to nedarí, chceme byť aspoň obdivovaní.

👉 Keď v zlyhávame v obdive, snažíme sa v druhých vyvolávať strach.

👉 A keď neuspejeme ani v tom, túžime aspoň po nenávisti a pohŕdaní.

Snažíme sa vyvolať akúkoľvek reakciu. Naša duša je na smrť vydesená z ignorancie a zabudnutia. Hľadá spojenie, a to za akúkoľvek cenu.

Naše základné motívy súvisia s tým, po čom túžime a to následne s tým, aký život si tvoríme.

Čím väčšia neistota, tým veľkolepejší projekt či vzdialenejšia cesta (obdiv), rebélia voči systému (pohŕdanie), väčšie svaly (strach) apod.

Je rozdiel, či si prajeme niečo z miesta hojnosti v sebe, či naopak z miesta nedostatku.

Nedostatok je spojený s enormným tlakom na výkon. Nemá konca. Dosiahneme jedno a aby sme sa vyhli hlbokému pocitu prázdnoty, ktorý motivuje naše konanie, rýchlo si vytvoríme ďalší cieľ. Väčší a vzdialenejší.

Hojnosť sprevádza pokoj a trpezlivosť.

Istým spôsobom prestáva byť dôležitý výsledok. Na význame získava kvalita cesty k nemu.

Ak sa dožijeme, o pár dní sa preklopíme do nového roka. Tento čas je spojený s novoročnými predsavzatiami a cieľmi.

Skúsme sa v sebe naladiť na miesto v nás, ktoré je naplnené a spokojné. Predstavme si, že sa nám splnilo úplne všetko, po čom sme kedy túžili a nechajme sa týmto pocitom prestúpiť.

Posilňujme túto kvalitu v sebe prehĺbeným dychom a zaplňme ňou celé svoje telo. Chvíľku v tom zotrvajme.

Naplníme sa sami.

Snaha stratí význam.

Aké budú naše priania potom?

Možno mnoho z toho, po čom túžime, odpadne.

Schválne, vyskúšajte si ten rozdiel. 😊