O vnútorných tanečkoch

Parket je skvelé laboratórium. Prídete, ste úplne v pohode, dáte sa do pohybu a plačete toľko, že sa to nedá zastaviť. Alebo máte pocit, že život je čistá depka, ponaťahujete sa, rozpohybujete sa a zistíte, že vlastne to nie je až také zlé a aj to svetlo na konci tunela sa nájde a dokonca aj zdieľať s inými ho chcete.

Parket je proste taký katalyzátor. Navonok si myslíme jedno, vstúpime na parket, do priestoru za slovami, predstavami a očakávaniami a ukáže sa, že vo vnútri to je možno celé tak trošku inak.
A začne sa v nás odohrávať tanec vnútorný.  Pohybujeme sa medzi tým, kým si myslíme, že by sme byť mali. A tým, kým sme v danej chvíli naozaj.
– Ale veď predsa by som mala chcieť tancovať s inými, tak prečo sa ich stránim?
– Ale veď v skutočnosti nie som taká unavená, tak prečo sa v tom pohybe zasekávam?

Myslím, že všetky tie vnútorné tance, ktoré sa v nás odohrávajú, vychádzajú z toho, že sa hanbíme za to, kým sme naozaj. Čo ak niekto príde na to, že tak, ako sme, za nič nestojíme? Čo ak to, čo cítime, necítime správne? Čo ak…čo ak? Čo ak?

Tanec. Parket. A dych.

Svätá trojica, ktorá všetky tieto pochybnosti ustojí, prevedie nás cez ne a zanechá nás v tichu a v prijatí toho, kým sme v danej chvíli.
Možno sme chceli byť niekým iným. Cítiť sa inak. Myslieť si iné veci.

Na tom tancu, ani dychu ale nezáleží.

Sme tými, ktorými sme.

Môžeme sa tisíckrát snažiť to prekryť, Tanec z nás našu esenciu nakoniec vždy vydoluje.

Po takom zážitku stretnutia sa so sebou nám zostáva jediné.

Dôverovať, že napriek všetkým našim očakávaniam, tak, ako sme, sme úplne v poriadku.