O životnej sile, ktorá chce nami prúdiť

Priestor Ticha znie krásne a vznešene, tak akosi umiernene, vyrovnane a nad vecou. Ak ma poznáte, tak viete, že nie som zrovna útlocitné dievča. Tak mi prišlo dobré Vám popísať, ako ma divočina stíšeniu naučila.

Vyrástla som na divokej vode. Ako kajakárka. Jediné dievča medzi chalanmi. Nebolo to zlé. Na vode sa človek naučí mnohému. Jemnocit sa tam ale zrovna nekultivuje.

Z domu som odišla v 18 tich. Do Londýna, do Prahy, do Nigeru, do Lyonu… vlastne mi bolo jedno kam. Mojím mottom bolo – zážitok nemusí byť pozitívny, stačí, že je intenzívny. Adrenalín bol kráľ.

Keď som sa na hrane ocitla po tretíkrát, úplne ma to vnútorne rozsekalo. Povedala som si vtedy, že ak tu byť nechcem, môžem to skončiť rovno a nemusím okolo toho robiť toľké výkonnostné športové tanečky.

Konfrontácia so smrťou ma prinútila si vedome vybrať. Zvolila som si život. Nebudem sa tváriť. Volila som veľmi opatrne a vystrašene.

Potom už to šlo. Skončila som s adrenalínovým športom (pádlo z ruky ale nedám ani dnes!:). Dala som sa na jógu. Meditáciu. Konštelácie. Minulé životy. Archetypy. Bože odpusť, aj na kopu ezo shitu. No dobreee. Aj nejakým tým realitu popierajúcim obdobím konšpirácií som si prešla. V skratke kliesnila som si cestu svojim vnútorným svetom.

Čím viac som videla do seba, tým viac som vo svojom okolí vnímala nekonečné množstvo spôsobov, akými sa od seba odpájame. Hry, ktoré hráme, aby sme sa vyhli cíteniu. Tfuj, tfuj život, len to nie. Daj mi radšej trošku kontroly a nejakú tú neurózu k tomu.

Uvedomila som si, že neutekám sama. Bežíme, rovnako vyplašení, úplne všetci. Každý z nás to nejako lepí, ale motív väčšiny našich rozhodnutí je rovnaký. Bojíme sa žiť. Je v podstate jedno, odkiaľ sme, čo robíme, koľko máme rokov, s kým žijeme a na koľko vedieme papierovo správny život.

Každý kajakár(ka), ktorý chce na divokej vode prežiť, sa naučí jedno základné pravidlo.

Keď ťa začne sťahovať prúd, zaber dopredu. A my kontrujeme ako o život.

Takže keď som zistila, že aj ja dávam na rieke života jednu kontru za druhou, hľadala som že prečo.

Dávala som dohromady kúsočky poznania, ktoré som zbierala cestou. Až sa mi začali spájať do jednej veľkej mozaiky rôznych kvalít a skúsenosti, ktoré sa prelievali jedna do druhej v absolútnej rovnováhe. Dobro a zlo zmizli. Stala som sa svedkom diania bez toho, aby som do neho zasahovala či ho chcela nejako meniť. Prestúpil ma pokoj.

Bolo to to najsladšie a najnaplňujúcejšie, čo som kedy zažila.

Všetka výnimočnosť zapadla pri jednej naplno prežitej obyčajnej chvíli.

Bolo mi jasné, ktorým smerom sa chcem v živote uberať ďalej.

Ak chceme všetok ten vývoj a transformáciu, ktorú nám život prináša, prežiť (a s troškou dekadentnej zlomyseľnosti si dovolím použiť aj spojenie TEN VÝVOJ SI UŽIŤ), potrebujeme sa opierať v sebe o niečo, čo je nemenné a stále.

O niečo, čo máme kedykoľvek po ruke. O niečo, čo je tak dostupné a obyčajné, že to v našej zložitosti takmer nie sme schopní vidieť.

Potrebujeme sa opierať o náš vlastný Priestor Ticha.

Prišlo mi to tak strašne jednoduché. A pritom tak veľmi prehliadané.

Že to proste nešlo inak. Vznikol Priestor Ticha.

Takže takto to bolo, milí moji.

Rada by som Vám dopriala sa toho svojho Priestoru Ticha dotknúť či v ňom rovno aj na chvíľku pobudnúť. Niečo pre Vás chystám, tak sa tešte, v septembri Vám poviem viac!

Parádny týždeň, naplnený uvoľnením do svojej vlastnej tvorivej životnej sily Vám prajem!

Zuzana