Máš disciplínu na to byť slobodným duchom? 😉

Ako pubertiačka som sa pretrénovala a môj organizmus rezignoval. Ďalšieho polroka môjmu telu trvalo, kým nastolilo opätovnú rovnováhu. Paradoxne som si myslela, že ako športovkyňa viem o disciplíne všetko. Keď som však začala tancovať 5Rytmov® a prvýkrát som sa stretla so slovami Gabrielle Roth, ktoré spájajú disciplínu a slobodu v jednej vete, nedalo mi to a znova som sa ponorila do jej skúmania. Zistila som, že disciplína je v skutočnosti o mnoho zábavnejšia a skrýva v sebe potenciál ľahkosti a hravosti, o ktorých som dovtedy netušila. Poďme ale postupne.

Slovo disciplína pochádza z latinčiny (disciplina) a môžeme ho preložiť ako „integrácia znalostí.“ Čiže vytvorenie akéhosi rámca pre naše myšlienky a činy, ktorý nám umožní rozvinúť náš potenciál.

Potenciál, plánovanie a obraz budúcej verzie nás samých sídlia v prednej časti mozgu. V zadnej časti máme aj plazí mozog, ktorý je naopak spokojný s tým, čo je a pokiaľ sú jeho základné potreby naplnené, necíti nutkanie čokoľvek meniť.

Disciplínu si často zamieňame s kontrolou. Nastavíme si nejaký cieľ, uväzníme samých seba v predstave o lepšej budúcnosti a zabudneme vnímať podnety svojho tela, ktoré v skutočnosti potrebuje niečo iné než to, za čím sa ženieme. Ako to pravidelne končí? Buď sa vzoprieme a dostihne nás pocit zlyhania alebo napĺňame svoje prehnané nároky až vyhoríme.

Existuje ale aj iná možnosť. Môžeme vystúpiť z väzenia dokonalých plánov a dopriať si trošku hravosti. Aby sme sa posunuli ďalej, potrebujeme prijať určité obmedzenia ako dané.

Limity

Tým základným limitom je, že máme na tejto planéte vymedzený čas. Je to istota, ktorú nám život doprial a o ktorú sa môžeme oprieť. Napríklad aj v úvahách o tom, čo je pre nás skutočne dôležité. Ak by sme mali vykonať za celý svoj život jednu jedinú vec, ktorá by to bola? Napíšte si to.

Každý deň máme obmedzené množstvo času. Pokiaľ vieme, ktorý smer je pre nás dôležitý, o mnoho jednoduchšie dokážeme zúžiť pozornosť a urobiť ten jeden krôčik žiadaným smerom. Sústredenie je zase ovplyvnené naplnením potrieb jednotlivých oblastí nášho mozgu.

Pokiaľ nie sme oddýchnutí, pretože sme málo spali – základná potreba plazieho mozgu bola zanedbaná. Keďže sú jeho potreby v našej nervovej sústave postavené hierarchicky najvyššie, telo sa sústredí na vynaloženie väčšieho množstva energie na zabezpečenie základných funkcií a do prednej časti mozgu zodpovednej za naše vízie a plány posiela o mnoho menej signálov. Urobiť tak jeden krok vytúženým smerom sa stáva v daný deň o mnoho náročnejšie.

Vystúpiť z väzenia dokonalých plánov sa nám podarí vtedy, keď si miesto dokonalej predstavy urobíme rámec z našich fyzických možností a budeme ich rešpektovať. Po tom, ako sa zmierime s tým, že existuje v našom živote nejaký strop a vyberieme si, čím chceme teda svoj život naplniť, narazíme na ďalší mylný predpoklad. A tým je, že pokiaľ už nájdeme niečo, čo nás napĺňa, činí šťastnými a dáva nám to zmysel, povedie nás to ďalej samo.

Omyl.

Zvoľte si prácu ktorú milujete a nikdy nebudete musieť pracovať. (Konfucius)

Steven Pressfield vo svojej knihe Vojna umenia výborne popisuje to, s čím sa stretáva každý človek, ktorý sa snaží niečo vytvoriť. Zákonite narazí na svoj vlastný Odpor.

Miera odporu, s ktorou sme konfrontovaní, je adekvátna množstvu energie potrebnej na to, čo chceme vytvoriť. Čím väčší sen, tým väčšia miera odporu. Odpor má nekonečné podoby od prokrastinácie po drámu, večné zdokonaľovanie sa, stavanie sa do role obete či pomáhanie iným na úkor seba. Môžeme do neho zahrnúť úplne všetky výhovorky, o ktoré sa opierame, keď sa máme ponoriť do práce. Áno, aj tie objektívne opodstatnené 😊. V skratke, poznáme ho všetci.

Máme tu na jednej strane vôľu, ktorej máme pre každý deň obmedzené množstvo a odpor, ktorý príde vždy, keď už sa pre niečo rozhodneme. Použiť vôľu, zamerať pozornosť, prekonať odpor, to všetko vyžaduje úsilie. Podľa rôznych štúdií nám v tom, samozrejme, niektoré veci pomáhajú viac ako iné.

Disciplína ako dynamický stav rovnováhy

Aby nám dobre fungovala mozgová kôra, naplníme najskôr základné potreby plazieho mozgu – a to pomocou dobrého spánku, zdravého jedla s dostatkom vlákniny a pohybu. Presne všetky tie veci, o ktorých vieme, že nám robia dobre.

Existujú aj ďalšie možnosti, ako na seba pozitívne vplývať. Dlhodobo ich používam a páčia sa mi preto, že pomer cena/výkon je jednoznačne v prospech výkonu. Málo investovanej energie za veľký efekt. Navyše sú uvedené závery podporené výskumom Kelly McGonigalovej zo Stanfordu. Poďme si ich predstaviť.

Očakávajte najlepšie, ale pripravte sa na to najhoršie

Ukazuje sa, že počítanie s horším variantom má za následok to, že sme lepšie pripravení a ľahšie dosiahneme vytýčený cieľ. Rovnako tak – neustále potvrdzovanie, že sa nám darí a že sa približujeme k svojmu cieľu môže viesť k tomu, že vystúpime z rozbehnutého trendu (Veď som tak blízko, na chvíľu si odfrknem!).

Skamaráťte sa so svojou starobou

Pokiaľ vnímame staršie verzie samých seba ako cudzincov, s ktorými máme pramálo spoločné, veľmi pravdepodobne nebudeme brať taký ohľad na svoje budúce potreby a zameriame sa len na uspokojovanie tých dnešných. Zoznámiť sa so svojim starším ja nám pomôže otázka zo začiatku článku. Ak chcete ísť ešte viac do hĺbky, napíšte sami sebe list od vášho 85 ročného ja. Budete prekvapení, koľko múdrosti budete zo seba sypať a veľmi pravdepodobne sa čo to nové o sebe dozviete.

Naučte sa surfovať aj na vlne odporu

Odpor na nás číha na každom kroku a je lepšie s ním počítať. Motivácia prichádza vo vlnách a rovnako tak aj odpor. Všímajte si, kedy sa o vás tento starý kámoš pokúša, kde a ako sa v tele prejavuje. Nebojujte s ním, prijmite ho a pozorujte. Dovoľte si zastaviť sa, dať mu priestor, nech sa prejaví. Párkrát sa nadýchnite a následne rozšírte pozornosť o to, čo by vás mohlo podporiť na vašej ceste ďalej.

Buďte so sebou láskaví

Zlyhanie nedefinuje našu hodnotu ani nepredurčuje náš ďalší úspech či neúspech. Za to pocity viny súvisiace s neúspechom, ostych či sebakritika nám zvyšujú šancu ďalšieho neúspechu až o 40 %. Je takmer isté, že na ceste za svojim snom párkrát zakopneme, preto je dobré pripraviť si pre takú chvíľu slová podpory a láskavosti. Niečo, čo nám pripomenie, že cesta za snom je proces a vráti nás zase na cestu.

Disciplína ako cesta ku slobode?

Rada vnímam disciplínu ako dynamický proces, umenie, ktoré sa učíme kultivovať. Každý deň môže mať ten jeden krok úplne inú váhu. Niektorý deň je úspech, že si vytvoríme priestor na to, čo nás napĺňa. V iný môžeme zistiť, že síce by sme aj priestor mali, ale myšlienkami odbiehame inam. A zase inokedy bude najväčším prejavom disciplíny si oddýchnuť.

Čím viac disciplíny dokážeme stelesniť, tým viac zodpovednosti nad svojim životom získame. Je to o schopnosti reagovať na to, čo sa práve deje. A súčasne s tým aj o našej kapacite udržať pozornosť smerom, ktorý sme si vytýčili.

Predstavte si túto situáciu: Pri vstupe do krásneho zámku dostanete lyžičku a na nej pingpongovú loptičku. Môžete sa ísť pozrieť kamkoľvek, lyžičku však smiete držať len v jednej ruke a loptička vám z nej nesmie spadnúť. Prvýkrát sa vám podarí prejsť celý zámok a vrátiť sa aj s loptičkou na lyžičke, no zo zámku si nepamätáte nič. Pohľad ste mali uprený na lyžičke. Druhýkrát sa rozhodnete si ten zámok naplno užiť a hneď pri prvom obraze zabudnete na to, že ste nejakú lyžičku mali.

Ideálom ku ktorému smerujeme, je akýsi stred. Chceme si ten život fakt užiť, a zároveň aj vytvoriť to, pre čo sme sem prišli.

A v tom nám všetkým držím palce. 😊