Keď sa pozriem na to, kým som dnes, musím sa usmiať. Milujem spontánny tanec, a tak trávim veľa času na rôznych parketoch sveta vrátane toho, ktorý mám doma. Nechávam svoje telo natriasať v tanci presne tým svojím unikátnym spôsobom.

Rada sa vzdelávam, preto sa učím od ľudí, o ktorých som si pár rokov dozadu len obdivne čítala. Rozširujem tak svoje znalosti, s ktorými často prichádza aj pochopenie a prijatie samej seba či iných.

Zariadila som si svoju vysnenú prácu tak, aby som mohla pracovať odkiaľkoľvek, čo mi dalo presne tú slobodu, po ktorej som celý život túžila.

Vytváram komunitu ľudí, ktorí milujú to, čo ja. Tanec. Pohyb. Meditáciu. A sebarozvoj.

K tomu, kde som dnes, som sa postupne dopracovala. Bol to proces. Chcelo to veľa drobných vnútorných rozhodnutí, ktoré následne viedli k zmenám aj  navonok.

Veľmi dobre si pamätám na to, aké to bolo pred rokmi, kedy som chodila každé ráno do práce so stiahnutým žalúdkom a hovorila si, že to nedám. Šedé šaty, „okná fakt neotvárame“ postoj, celý deň na zadku, pracovné miesto šírka meter dvadsať a k tomu všetci tí draví a namotivovaní kolegovia, ktorých detským snom bolo odjakživa vypĺňanie tabuliek v Exceli.

Aj ja som sa snažila. Tvárila som sa erudovane, občas aj dôležito. Vo vnútri to ale vrelo. Tento vnútorný rozpor ma išiel roztrhnúť. Nevedela som, čo mám robiť. Mala som nejakú predstavu o svojom živote. Snaha o jej naplnenie ma však vnútorne ničila. Alternatívy neboli. Aspoň nie v mojej hlave.

Upínala som sa na rôzne trendy. Zdravú stravu. Najskôr makrobiotika, potom pre zmenu raw. Veganstvo. Sugar free. Na myšlienku tzv. demokratických a slobodných firiem. Bezodpadovú domácnosť. Barefoot. Digitálne nomádstvo. Všetko mi to dávalo zmysel a som vďačná za to, že som niektoré návyky do svojho života privítala, (a aj za to, že iné nie).

Dodržiavanie určitých pravidiel mi naoko dalo pocit, že som dobrý človek, lebo JA ŽIJEM SPRÁVNE. A bola som, samozrejme, ako každý superhrdina, pripravená všetkým vysvetliť, čo je to to správne. Ani tento „pocit správnosti“ však nedokázal zaplniť moju vnútornú prázdnotu.

Vydávala som sa na cesty do ďaleka, ale i za humna. Po návrate domov ma vždy frustrovalo, že zážitky sú to síce pekné, ale môj denný život mi to aj tak  nezmenilo a musím pokračovať v tom, čo som si napiekla. Šedé šaty, „okná fakt neotvárame“ postoj...

Tá večná nespokojnosť mi už išla na nervy.

Cez hlbokú vnútornú prácu, množstvo techník, a predovšetkým cez nekonečné sebaspytovanie som postupne nachádzala to, kým som a akým smerom chcem vo svojom živote kráčať.

Zo všetkého, čo som kedy vyskúšala mi najviac pomohli dve veci – spontánny tanec a prepis limbického odtlačku. Vzhľadom na hĺbku, šírku a presah oboch techník do ďalších oborov som sa do nich naplno ponorila.

Desiatky dní som strávila na tanečnom parkete, stovky hodín som prechádzala rôznymi procesmi a kultivovala svoje vnútorné cítenie. Keď už som si hovorila, že to snáď ani nie je možné a či niekedy dôjdem do konca, a keď nie do konca, tak Bože, dopraj, že aspoň kraja...

Zrazu sa to stalo.

Dostala som sa do svojho vlastného Priestoru Ticha.

Jedenkrát.

Potom znova.

A neskôr zase.

Priestor ticha je priestor, ktorý máme v sebe všetci. Je to naše spojenie sa s tým, čo nás presahuje. Je to priestor, kde je všetko dovolené. Oceán možností a prijatia všetkého, čo je. Aj toho, čo nie je. Neviem, kedy sa to stane a či sa to stane, ale viem, že ten priestor vo mne je.

Niekedy ma vpustí dovnútra a objíme ma. A ja pocítim hlboké uspokojenie už len z toho, že som. Viem, že som správne, že svet je správne, že proste som. A to stačí.

Vedomie, že tento priestor v sebe mám mi pomáha a podporuje ma, aj keď svoj život ako šťastie a ružovú záhradu práve nevnímam. Niekedy sa ten priestor otvorí aj v takejto chvíli. Pojme ma aj so všetkou bolesťou, ktorú práve nesiem. Pocítim ohromnú vďačnosť, že aj toto je mi dovolené zažívať. Že moja skúsenosť človeka je komplexná, plnohodnotná a širokospektrálna. Bytostne ma prepadne pocit, že aj toto, presne toto, čo sa mi práve teraz deje, je správne.

Odžila som si roky a roky rôznych sebarozvojových kurzov, naučila som sa množstvo techník, až som dospela k tomu, že to podstatné je nám vlastne veľmi dostupné. Ani zďaleka to nie je zadarmo a nestane sa to zo dňa na deň. Je to denná a kontinuálna práca.

Dobrou správou je, že súčasná veda a dostupné modality nám ukazujú, že Priestor Ticha je reálne o mnoho bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.