O prianiach, ktoré je lepšie si nepriať

To máte tak. Na niečo sa dlho tešíte, plánujete si to a ono sa Vám to splní.

LENŽE.

Necítite sa úplne presne tak, ako ste si mysleli, že sa budete cítiť, keď sa TO stane. Je to vlastne celkom naopak. Splnili ste si svoju túžbu a ono ejhľa, ten pocit je dosť nič moc.

Hovorí sa tomu dream fulfilment hangover – opica zo splneného sna.

Spomenula som si na to tento týždeň. Ešte niekedy v roku 2014 som dostala voucher do skupiny, ktorá vedie parádne reštiky v Prahe. Luxusný (rozumej prirodzený a autentický) servis, vynikajúce jedlo a do toho nádherné výhľady na Prahu (ja som si vybrala ten s výhľadom na Karlov most). Tak teda po siedmich rokoch, že ideme do toho. Akcia naplánovaná niekoľko mesiacov dopredu.

Poviem Vám. Zážitok, že WOW.

Nejak ma však po všetkej tej paráde rozbolelo brucho a neprešlo to ani po tancovaní, ceste do Bratislavy a pár hodinách spánku. Ľahká otrava jedlom. To už sa s bouillanaissou vraj občas stáva. Keď už mi to boľavé brucho išlo na nervy, vstala som, strčila si prsty do krku a hodila som všetku tú parádu do záchoda. Teda. Do vane, aby som bola presná.

A spomenula som si na všetky svoje splnené sny, tabule vízií a to množstvo snahy predovšetkým.

Keď som sa chcela dostať do Deloittu a ono sa to podarilo a ja som zistila, že to bolo asi na celom tom jobe najlepšie. To výberko.

Potom som si priala byť obchodnou riaditeľkou. Nepomyslela som na to množstvo tlaku, ktorý k tej roli náleží. Ani to, že budem riešiť, že niekomu v tíme ochorel pes, korela, potkan (dobre, možno trošku zveličujem teraz)… proste, že si niekto z ľudí svoj job v daný deň nesplní, lebo… dosaďte si svoju obľúbenú výhovorku.

Tiež som si priala vrátiť sa domov, založiť si rodinu a žiť NORMÁLNE.

Nemôžem povedať, že som sa nesnažila. Ono mi to ale fakt nešlo.

Začala som si pripúšťať, že niektoré rieky proste majú slobodne prúdiť (i keď ich je aj v krajine málinko, niektoré sa vracajú k svojim pôvodným tvarom – ako taká Rokytka). Tok, aj povaha rieky sú do veľkej miery dané. Než sa pýtať, čo bude za ďalšou zákrutou či sa stále snažiť zo seba vytvoriť predvídateľné lineárne koryto, možno úplne postačí uvoľniť sa do svojho prirodzeného prúdu. Naučiť sa ho vnímať a nakoniec aj milovať so všetkými prekvapeniami, ktoré nám prináša cestou.

Rozhodne to v mnohých ohľadoch nie je normálne.

Mňa vždy v dôsledku ale zaujíma niečo tak neuchopiteľné ako pocit.

Poďme späť do Prahy. Stojíme s kámoškou na Karlovom moste a presne pri tej jednej soche povie, že je čas sa jej dotknúť a niečo si priať. Zas a znova. Ako tisíckrát predtým v rôznych možných formách.

Kuknem sa na Vltavu pod sebou, na impozantné Hradčany naľavo, na nábrežie a na nádherné domy napravo. Okolo preletia čajky.

Čo si si priala? Spýtala sa ma.

Usmiala som sa a svojou klasickou českoslovenčinou som jej povedala: Hele, nič. Mne to tak ako to teraz je, príde hodne dobrý.

A tak Vám do ďalších dní prajem predovšetkým ten Váš pocit a dôveru, že všetko vôkol už sa nejako vyskladá.

Pretože ono sa to vyskladá. Možno inak než ste to pôvodne zamýšľali. Ale vyskladá. To Vám viem sľúbiť. 🙂