To tam aj niekoho obetujete? :)

„A to ten oltár, to je aj niekomu určený? Akože tam pre niekoho obetujete, či na čo to je?“ Pýta sa ma naoko nevinne, v skutočnosti pomerne nedôverčivo zástupca rodiny či kamarátov, keď spomeniem, že zháňam kvety alebo sa spýtam, či si môžem požičať nejakú rekvizitu, ktorá sa mi zdá, že by sa nám mohla na večer hodiť.

Na poslednom tancovaní sa ma jedna tanečníčka pri záverečnom zdieľaní spýtala, k čomu slúži priestor, pri ktorom sme sa všetci stretli. Vyhŕkla zo mňa odpoveď, ktorú by som tak rada s vážnym hlasom a upreným pohľadom dala podozrievavým rodinným príslušníkom na ich opatrnú otázku: „Oltár?“

„To máme pre duchov,“ vyslovím bez rozmyslu.

Pani v tom bola nevinne, tak som sa rýchlo dala do vysvetľovania, na čo ten priestor slúži a prečo ho tam máme.

Po tejto otázke som si však priznala, že oltár, slovo bežne používané vo svete spontánneho tancovania, vzbudzuje rôzne predstavy mimo tento svet a bude fajn nadobro odkryť závoj neurčitého tajomna. Ak chceme pochopiť, prečo v priestore vytvárame oltár a na čo nám slúži, potrebujeme vedieť, čo sa pri spontánnom tancovaní deje.

Tanečný priestor vytvárame všetci spoločne, každý jeden tanečník, ktorý do neho vstúpi s tým, čo si v sebe aktuálne nesie. Keď uvedieme telo do pohybu, začnú sa v nás prebúdzať rôzne pocity či vnemy, ktoré vyjadrujeme svojim pohybom či zvukom bez toho, aby sme o ňom rozmýšľali. To vyžaduje priestor, kde sa cítime bezpečne a ľudí, s ktorými sa navzájom rešpektujeme v našej odlišnosti.

V tomto spoločnom priestore existujú určité pravidlá. Zakrývame zrkadlá, pretože sa chceme sústrediť na iné časti seba, než na tie, ktoré vidíme v odraze. Obrazmi dokonalosti zvonku sme prelezení skrz naskrz. Zakrytie zrkadiel nám umožní uvoľniť sa do toho kým sme a vypnúť tú neustálu snahu o naplnenie nejakej svojej predstavy o tom, kým by sme byť mali.

Ďalším pravidlom je, že sa na parkete nerozprávame, pretože to zapája presne tie centrá v mozgu, ktoré počas tancovania vypíname. Rovnako tak sa počas tancovania rozlúčime s mobilmi.

Čo zostane, keď sa nemôžeme obzerať, vypĺňať prázdnotu slovami či pozeraním do mobilu? Presne táto časť nás zaujíma.

Keď totiž vypneme všetky svoje klasické vyrušovadlá, zostaneme sami so sebou, začnú sa v nás vyplavovať všetky tie veci, na ktoré normálne nie je čas. Môžu to byť rôzne neistoty, strachy, nedobehnutý hnev z rôznych situácií, na povrch sa derúci smútok, pocity osamelosti atď. Rovnako tak ale aj náhla a spontánna radosť, dojatie, či nečakaná otvorenosť a empatia, ktorá je pre nás nová.

Častokrát si pri tancovaní siahneme na tieto svoje kvality po veľmi dlhej dobe, niekedy aj vôbec po prvýkrát a to nám môže byť zrazu nepohodlné. Tejto novoty sa môžeme zľaknúť. Pocit ohrozenia môže vzniknúť aj zo strachu, že ak zrazu čo i len trošku tohto pocitu uvoľníme, nebudeme ho vedieť zastaviť.

Základnou mantrou tancovania je: „Pokračuj. Proste pokračuj v pohybe.“ Nie vždy sa nám chce, že áno. 😊

Práve vtedy je vhodné mať po ruke útočisko, o ktoré je možné sa oprieť, spočinúť pri ňom, nabrať pri ňom odvahu či silu. Presne k tomu slúži oltár. Oltár tu nie je pre božstvá, duchov, či pre nejakú filozofiu (ak vám to ale v danej chvíli pomôže, tak proti gustu…😊).

Oltár odráža našu vlastnú vnútornú schopnosť pokračovať. Pokračovať napriek všetkému ďalej.

Vyjadruje úctu k nám samým, k našim zraneniam, k pokladom v nás, ktoré chcú opätovne žiariť. Oltár je pripomienkou, že existuje posvätné miesto v nás, ktoré chce, aby sme postupne uvoľnili nazbierané nánosy a žiarili do sveta to, kým sme. Je to naše spojenie sa s tým, čo nás presahuje, priestor, o ktorý sa môžeme kedykoľvek oprieť.

Spontánny tanec nás učí, že všetko pominie. Aj to, čo je momentálne tu, o chvíľu už tu nebude.

„Energia sa pohybuje vo vlnách. Vlny sa pohybujú vo vzorcoch. Vzorce sa pohybujú v rytmoch. Ľudská bytosť je presne takouto energiou, vlnami, vzorcami, rytmami… Ničím viac, ničím menej, tancom.“

Gabrielle Roth

Učíme sa byť s tým čo je a v tom istom okamžiku to zase púšťať.

Príprava oltáru pred tancovaním je dobrodružstvo samo o sebe, vyjadrenie tvorivosti, kedy nikdy úplne presne nevieme, čo vznikne. Dielo vytvorené len pre túto chvíľu, oslava pominuteľnosti a jej zachytenie na krátky čas.

Pre celú skupinu je veľkým obohatením, keď sa na striedačku zapájajú do prípravy oltára rôzni tanečníci. Vznikajú krásne, rôznorodé a inšpiratívne miesta zastavenia. Vyžaduje to čas navyše, vklad vlastnej kreativity a možno aj trošku odvahy. Aj preto je tento vklad vyvážený tancovaním zdarma.

Ak by ste si to radi vyskúšali, či sa zapojili pravidelne, napíšte mi, pošlem vám bližšie info. Pre inšpiráciu sem vkladám obrázky niektorých z oltárov (kliknutím si ich priblížite), trebárs to rozprúdi vašu fantáziu a motivuje vyskúšať si niečo nové a ukázať svetu (a možno aj sebe) zase o kúsok viac seba.

Na oltár si môžeme vyhradiť nejaké miestečko aj doma. Zapáliť si sviečku, poukladať pierka, či kamienky, ktoré sme našli niekde cestou a tešiť sa z posvätnej obyčajnosti. V tomto sú skvelé deti. Každé má svoju malú krabičku s pokladmi. Môžeme sa od nich inšpirovať.

Oltárom môže byť ale aj nejaká pravidelne opakovaná činnosť, ktorá nás pozýva do stavu stíšenia a spomalenia. Všimla som si, že kávičkari vedia o vzývaní stíšenia svoje 😊.

Nech už je to čokoľvek, čo nás podporuje na ceste k sebe, nejakú formu posvätného priestoru si v sebe nesie každý jeden z nás. A ak oltár pri tancovaní niečo vzýva, tak je to presne táto časť v nás. ❤️

Krásne tvorivé chvíle a napíšte, ak sa vám niečo krásne do spoločného vytvoriť zachcelo! 🎨