Vytras to zo seba von!

Stalo sa vám už niekedy, že ste sa ocitli v situácií, v ktorej ste pociťovali ohrozenie – začalo vám silnejšie búchať srdce, cítili ste tep vo svojich spánkoch, sploštil sa vám dych, začalo vás zaplavovať horko a mali ste chuť sa ísť schovať niekam do ústrania, aby ste všetky vnemy v sebe obsiahli, no situácia vyžadovala zostať?

Keď subjektívne zakúšame ohrozenie – či už na základe reálneho podnetu, alebo na základe vnútorných telesných pochodov, sme vybavení, podobne ako divoké zvieratá, troma možnými scenármi. Keď antilopu naháňa gepard – uteká, čo jej sily stačia. Ak ju dohoní, antilopa sa snaží zaútočiť a pokiaľ ani to nepomôže, svaly jej vypovedajú službu a ona zamrzne.

Presne to sa deje dnes a denne v našich sociálnych interakciách, akurát málokedy pred niekým utekáme či na niekoho fyzicky útočíme, a tak väčšinou v danej situácií zamrzneme.

Znehybnenie či zamrznutie má dve dôležité funkcie – jednak je to jedna zo stratégií prežitia v nebezpečnej situácií, zároveň – keď už dôjde na najhoršie – umožňuje znecitlivenie a tlmenie bolesti pomocou telom vyplavených endorfínov. Znecitlivenie je dôležité aj na udržanie odstupu od toho, čo sa deje, ak by sa naskytla možnosť uniknúť – telo nie je toľko vyčerpané bolesťou.

Pokiaľ sa antilope podarí uniknúť z tlamy geparda a nájde bezpečné útočisko, prvé, čo urobí je, že zo seba nahromadené napätie uvoľní. Vytrasie sa. Homo sapiens pri obdobnom nabudení pokračuje akoby nič. „Však v pohode, nie?“ Vybudené svalové napätie v sebe hromadí.

Nie je však homo sapiens ako homo sapiens.

Americký antropológ a etnológ Bradford Keeney precestoval štyri kontinenty, aby zmapoval extatické liečebné techniky, pričom hlavným cieľom výskumu bolo štúdium trasenia. Zistenie? Všetky kultúry sa trasú. Od afrických krovákov (považovaných za najstaršie etnikum na svete), amerických kvakerov a shakerov, kresťanských mystikov, indických kultivátorov kundalini a šakti až po karibských baptistov. Narazil na to, že v Európe a Severnej Amerike je však trasenia v porovnaní so zbytkom sveta málo. Prečítajte si jeho vysvetlenie:

Najväčší strach o telo sa nutne netýka sexuálneho vyjadrenia, ale oslobodenia tela do plného extatického vyjadrenia. To, čoho sa bojíme najviac, je byť mimo kontroly. Paradoxom ľudskej skúsenosti je, že hľadáme presahujúcu skúsenosť, ktorá zároveň vyžaduje, aby sme sa vzdali kontroly.

Možno práve pre nedostatok autenticity a slobodného vyjadrenia v našej lineárnej spoločnosti sa v Európe a Amerike rozšírila určitá forma západného zenu, ktorú priniesla Gabrielle Roth vo svojej pohybovej meditácií 5Rytmov. Pozrime sa, čo hovorí o strate kontroly, keď hovorí o rytme Chaosu:

Energia chaosu má v našej kultúre zlé meno. Slovo chaos vytvára predstavu straty kontroly a to veľa ľudí znervózňuje. Pochádza zo starej gréčtiny, kde slovo „chaos“ znamenalo prázdny priestor alebo priepasť. Väčšina z nás sa bojí prázdnoty, pretože ju považujeme za vákuum, za negatívnu silu. V skutočnosti je to pozitívny priestor naplnený potenciálom a oprostený od obmedzení štruktúr každodenného sveta. Je to miesto, kde sa všetky protiklady prekračujú a zjednocujú.

Keď sa poddáme vytriasaniu a odovzdáme svoje telo prúdu energie a horúčavy, ktoré cez nás prúdia, uvoľníme zo seba fyzické, emocionálne i mentálne napätie. Tým sa v nás rozpustí aj ohromné množstvo energie, pretože ju už nemusíme vynakladať na potláčanie týchto vnútorných prejavov.

Telo má svoju vlastnú múdrosť a pustí nás len k tomu, na čo je náš nervový systém pripravený. Nemá zmysel sa do čohokoľvek nútiť. Mali by sme ísť len do takej intenzity, ktorú sme schopní v sebe obsiahnuť. To poznáme podľa toho, na koľko dokážeme zostať v prítomnosti bez toho, aby nás vnútorné vnemy zahlcovali (a podnecovali ďalší útok či útek). Nie vždy viac znamená lepšie. Niekedy je viac proste len viac.

Trasenie nám dáva možnosť zhodiť zo seba staré a vytvoriť priestor pre nové. Umožňuje nám zachovať plynulosť nášho tela, srdca, mysli i ducha. Ak máme rozkvitať, potrebujeme v našich životoch priestor slobody, kde môžeme svoju stuhnutosť vytriasť. Aj preto so skupinou pohybových nadšencov týždeň čo týždeň spoločne vytvárame takýto ostrov slobody.

Uvoľniť sa do nepredvídateľnosti vytriasania sa môžeme kdekoľvek, kde sa cítime bezpečne. Potrebujeme ukotviť chodidlá, uvoľniť kolená, ramená a sánku, nechať cez nás voľne prúdiť dych. Pohyb necháme vychádzať z chodidiel, jemne sa húpame v kolenách. Toto jemné húpanie postupne vtiahne so sebou jednotlivé časti tela – boky, chrbticu, ramená, ruky, krk a nakoniec aj hlavu.

Buďte trpezliví a nesiľte to. Vnímavosť k vášmu telu vás povedie presne tak, ako to potrebujete. Ak začnete „strácať pôdu pod nohami,“ vráťte sa k chodidlám a svoj pohyb zjemnite. Dôležitá je pravidelnosť. Ak by ste si mali vybrať medzi raz a na dreň, a viackrát a zľahka, rozhodnite sa pre druhú možnosť.

Keď budete mať chuť, zastavte sa na spoločnom tancovaní, tam sa vytriasame všetci spoločne😊.

Prajem Vám príjemné objavovanie a prevetranie zatuhnutých kosti 🙂 !